To, že mám doma deti dve - dievčatá - ste si pravdepodobne všimli :). Moje dve baby - Ninku a Naďku. 

Odjakživa som žila v tom, že keď budem veľká, tak budem mať deti dve. Bol to taký trend okolo mňa a pokladala som to za obvyklý štandard. Neviem, či som vôbec mala za kamaráta niekoho, kto bol jedináčik. A viacdetných rodín bolo tiež pomenej.

Aj s mužom sme teda boli dohodnutí, že chceme mať deti dve. Vekový rozdiel sme presne určený nemali. Každý rozdiel má svoje plusy a mínusy. Darmo sa budete vypytovať navôkol kamarátov, čo je najlepšie, čo vám odporúčajú. Netreba to zbytočne prešpekulovať :).

Nám išlo hlavne o to, aby z našich detí boli kamaráti a mali k sebe blízko. A nie, aby sme mali doma dvoch jedináčikov. Tak ja aspoň nazývam deti, ktoré majú medzi sebou až príliš veľký vekový rozdiel - napríklad 7 rokov. Chcela som, aby sa vedeli spolu hrať, v neskoršom veku podporovať a porozumieť si, aby spadali do podobného problémového obdobia :). Aby sme naraz riešili škôlku, školu, teenagerský vek. 

Podľa môjho názoru, či už je potom ten kratší vekový rozdiel, rok a pol, dva roky alebo dva a pol roka, veľmi to náročnosť prvého spoločného roku neovplyvní. Každý vek má svoje výhody a nevýhody. A aj tak všetko závisí od samotných vlastností detí a rodičov. Napríklad ja mám medzi dievčatami presne 2 roky, 2 týždne a 4 dni.

Aj keď som teda bola od začiatku nastavená, že chcem mať deti dve, pripravená, že po narodení Naďky sa nebudem môcť Ninke venovať naplno ale že si to vynahradíme ináč, som občas v prvom roku, psychicky skĺzla k myšlienkam, aké by to bolo v danom momente jednoduchšie, keby sme mali len jedno dieťa. Nadovšetko som Naďku milovala, ale takýmto veciam sa neubránite. Predstavila som si, aký by to bol pokoj, všetko jednoduchšie, už zohratejšie, bez zbytočného kriku a plaču, ako by som mohla kedykoľvek venovať celý môj čas iba Ninke a uvažovala, či sme sa teda rozhodli správne. A občas na moment veru aj zazávidela tým rodičom, ktorí sa rozhodli mať dieťa iba jedno.

Ale viete čo? Všetko sa obrátilo úplne naruby. Teraz, keď sú dievčatá staršie (a to sú teda zatiaľ aj tak stále malé :)), si pri myšlienke a pohľade na deti jedináčikov uvedomím, aké to majú v živote smutné. Majú síce mamu, otca, možno nablízku ďalších rodinných príslušníkov a kamarátov. Ale nikto tomu dieťatku nenahradí toho súrodenca, ktorý by bol s nimi stále. Toho kamoša, ktorý s ním sedí vzadu v aute a blbne s ním, ktorý s ním obzerá všetky drobnosti na prechádzke lesom, ktorý sa s ním beží tobogánovať, ktorý s ním skáče na posteli a schováva sa pod perinu. My, ako rodičia, súrodenca nikdy nenahradíme. Teraz to viem a vidím na vlastné oči. Ja môžem robiť čokoľvek a niektoré rána mrnčajúcu Naďku proste neviem utíšiť a pribehne strapatá sestra, usmeje sa, hodí sa na ňu a hneď je všetko dobre :).

A nebojte, moje deti nie sú dokonalé, ak sa vám to z fotiek občas zdá. Že mám tie najposlušnejšie deti na svete. Nedajte sa zmiasť pozlátkou sociálneho sveta. 

Po narodení Naďky, mi Ninka skĺzla do batoľacieho obdobia a prestala sa na rok sama vedieť obliekať, nechcela sa sama kŕmiť, chcela sa nosiť na rukách, chcela byť obsluhovaná predsa ako Naďka. Bežná vec, ktorej nezabránite a musíte ju proste prijať. A btw s ňou ešte stále "bojujeme". 

Postupom veku začalo naťahovanie sa o hračky, plač, krik, ťahanie za vlasy. Užívame si to denno denne ale aj napriek tomu stále platí, že mať viac detí je na nezaplatenie. Darujete tým svojmu dieťaťu niečo výnimočné.

Som naozaj sama sebe vďačná, že sme sa rozhodli mať deti dve a vekovo tak za sebou.

Nebojte sa mať viac detí, určite je to zo začiatku náročné a ťažké, ak si zvolíte menší odstup ale deti vám potom všetko násobne vrátia ♥♥♥.

Nina



A moje dievčatá, dvojčatá, majú na fotkách na sebe toto :)
tričko Bublikids,
kraťasy Zara,
slnečné okuliare KiETLA,
kufrík Bublikids